Reakcie verejnosti na fasádu hotela a zle pochopený účel regulatívu
Zlé fasády
Pred nedávnom som písal o zlých riešeniach fasád, zateplení bytových domov a konkrétnom príklade zo Starej Turej. Týmto článkom, alebo ak chcete blogom, budem pokračovať v sérii. Vo veľkej miere a hlavne načasovaním ma inšpiroval jeden článok o kontroverznej fasáde hotela v centre Bratislavy. O hoteli sa toho napísalo od leta minulého roka pomerne dosť, spomeniem to len v krátkosti. Skôr sa budem venovať potrebe a zmysle regulácie.
Spomenul som inšpiráciu článkom, ale skôr ako samotný článok to boli komentáre ľudí k téme. O čo vlastne v tomto spore ide? V skratke sa to dá opísať ako nerešpektovanie projektu a zrealizovanie fasády „po svojom“.
Po odkrytí krycích plachiet a lešenia bola šokovaná veľká časť Bratislavčanov, ale aj kompetentní zo Starého mesta, z Pamiatkového, či Stavebného úradu. Na to, či o tom mesto, alebo úrady naozaj nevedeli môžeme povedať, podobne ako Jára Cimrman: „Môžeme s tým nesúhlasiť, môžeme o tom viesť spory, ale to je tak všetko čo s tým v skutočnosti môžeme urobiť.“ Nesledoval som to intenzívne, nechcem nikomu krivdiť…
Články, obrázky, komentáre si môžete ľahko dohľadať, napísalo a nafotilo sa toho naozaj dosť. Prešiel by som teda k tým komentárom a hlasu časti ľudu. K týmto komentárom a aj článku by som sa zrejme nikdy nedostal, ale prekvapilo ma zhodnotenie témy mojím kamarátom na socialnej sieti. Ten jeho bol z tých najnormálnejších, dúfam, že sa za toto anonymné použitie nenahneval.
„Veď máme demokraciu…“
A tak som nabral odvahy a klikol na ostatné komentáre a otvoril som „Pandorinu skrinku“ :). Niektoré boli naozaj primitívne, nebudem ich tu vyťahovať a citovať. Zastúpený bol názor, že veď máme demokraciu, tak o budove má právo rozhodovať iba majiteľ nehnuteľnosti, čo sa do toho starajú úrady a ostatní ľudia, veď nie sme v komunizme.
Čitateľka má podľa tohto pomýlené významy pojmov, minimálne pojmu demokracia. V demokracií nemáme len práva, tak ako sa to často prezentuje, ale aj povinnosti. Nemôže si každý robiť čo sa mu zachce.
Exteriér a fasáda budovy je v kontakte s verejným priestorom. Interiér si každý môže zariadiť podľa seba (teda ak nie je objekt pamiatkovo chránený).
Zanechám hotel a jeho „hravú“ fasádu a prejdem k regulácií.
Mnohí sa vyjadrovali, čo sa do toho úrady starajú, načo je tá regulácia. Regulácia je určite potrebná. U nás je zatiaľ „nedodiahnutá“, tak ako aj Stavebný zákon. Každý si ich vysvetľuje po svojom.
Zaujímavé je sledovať, že často tí istí ľudia, ktorí majú tento spomenutý názor, počas sledovania Tour de France „ochkajú“ nad malebnosťou francúzskych miest, dedín, krajiny. Tam, na dovolenke, pri sledovaní cyklistických pretekov, atď., sa im páči jednoduchosť a krása celku a prídu domov a dajú si na dom sýto zelenú fasádu. „Sused má bielu, druhý marhuľkovú, tak my budeme mať zelenú! My na to máme!“
Tá malebnosť dedín a krajiny vzniká aj na základe regulatívov. Niekde regulácia vychádza z tradície a samotní ľudia to nevnímajú ako obmedzenie, či zákaz. Myslím, že jedno mesto na ostrove Elba má dokonca predpísanú farbu okenných rámov a okeníc.
Viac o regulácií spomeniem v pripravovanom článku o slovenskom vidieku, kde sme „chudobnú“ bielu v kombinácií s prírodnými materiálmi, či lokálnymi folklórnymi akcentmi vymenili za „vzorkovník fasádnych omietok“.
