Už dlhšie obdivujem zrekonštruovaný a novopostavený trapistický kláštor v Novom Dvore. Preto ho použijem ako hlavný príklad pre tento článok.
Nový Dvůr
Pred nedávnom mi môj dobrý kamarát napísal, že plánuje navštíviť tento kláštor, oddýchnuť si, v pokoji, v tichu a v modlitbe načerpať nové sily. Len pre vysvetlenie, tento kláštor, tak ako mnohé iné, môžete navštíviť a ubytovať sa v dome pre hostí. Spolu s textom mi poslal video, ktoré okrem života mníchov pomerne detailne opisuje ako sa z ruiny statku z 18.storočia stal zrekonštruovaný trapistický kláštor.
Náš spoločný známy už túto cestu za tichom absolvoval a svoje zážitky, doplnené o krásne fotografie, pútovo opisuje v článku : Hlboko sklonení pred Bohom.
Pozrel som si video, ktoré mi poslal, „poguglil“ som, pozrel pár fotografií, oživil som si niekdajšie nadchnutie. Veľmi sa mi páči ako britský architekt John Pawson vychádza z tradičných stáročiami overených princípov a architektonických prvkov a dáva im novú, modernú podobu.
Chceme nanovo objaviť koleso?
Teraz sa zrejme pýtate a čo ten nadpis? Nedávno som dočítal knihu od Ulfa a Brigitty Ekmanovcov – Veľký objav. Tam jeden z autorov Ulf Ekman použil : „Často chceme nanovo objaviť koleso.“ Inšpiroval som sa touto často používanou vetou a použil som ju v kontexte modernej sakrálnej architektúry (s príkladmi, podľa mňa výbornej realizácie, kláštora v Novom Dvore).
Ak porovnáte mnohé sakrálne stavby zrealizované, napríklad na Slovensku, hlavne po roku 1989 a dielo architektov Pawsona a Soukupa, možno sa aj vám vynorí otázka: Prečo chceme nanovo objaviť koleso?
Navštívil som viaceré „nové“ kostoly v Bratislave a väčšinou som mal podobné pocity. Niečo tým kostolom chýba. Jednou z výnimiek je rímskokatolícky kostol na Teplickej ulici v Bratislave od architekta Závodného. Druhým zaujímavým a hodnoteným kostolom je kostol v Karlovej Vsi od švajčiarskeho architekta Dahindena, ten som zatial ale nenavštívil. Čo oba tieto kostoly spája je hra svetla a tieňa, navodenie atmosféry, spirituality.
Mnohé kostoly z deväťdesiatych rokov toto v sebe nemajú, sú to akési väčšie halové priestory. Zbytočne presvetlené, s obrovskými preskleniami, ktoré sú viac na škodu ako v prospech veci.
Premrhané príležitosti?
„…Niektorí teoretici architektúry pokladajú vznik nových kostolov za premrhané príležitosti. Ale to je vždy tak – keď sa uvoľní atmosféra, kvalita musí vykvasiť,“ hovorí Michal Bogár v článku Kostol a jeho ideálne miery.
Na túto tému som sa nejeden raz rozprával s mojím vtedajším „šéfom“ z práce, ktorý bol predtým mojím učiteľom z vysokej školy a dodnes sme dobrí kamaráti. Zastával názor, tak ako aj architekt Bahna z vyššie spomenutého článku, že evanjelické kostoly lepšie prijali čistú architektúru, že to vychádza z ich podstaty. Tu ale o to, podľa mňa, nejde. Tieto moderné kostoly, aspoň tie, ktoré som navštívil, nemajú prezdobené interiéry, ale chýba im to duchovno, tá spiritualita.
Možno je to zapríčinené štyridsať ročnou izoláciou bývalým režimom, že sa po uvoľnení nevedelo ako na to, tak zo strany architektov ako napríklad biskupov, či kňazov. Možno je to zapríčinené príslišným „hurá-systémom“ Cirkvi a možno egom architektov, vymýšlaním a objavovaním kolesa nanovo. Chýba kontinuita. Každopádne sú to premrhané príležitosti. Kostoly slúžia, ale dalo sa viac. Po vojne je, ale každý generál…
Spať do Nového Dvora
Vrátim sa naspäť do Nového Dvora. Tam to všetko podľa mňa je. Čistá súčasná architektúra, z ktorej cítiť to spomínané duchovno, z ktorej možno vyčítať s akou pokorou bola navrhovaná. Výrazná hra svetla a tieňa. Vertikalita v kostole. Poviete si, že „šak“ tam nič nie je. A cítite, že je tam všetko!
Celý komplex, tak ako aj tvorbu architekta Pawsona, charakterizuje hra svetla a tieňa, prenikanie lúčov, tlmené svetlo, nie priame, cez štrbiny… Priveľa svetla by škodilo.
Ako jeden z príkladov inšpirovania sa v historickej sakrálnej architektúre by som rád ukázal, ako architekt John Pawson využil tradičný historický výrazový prvok – ambit, alebo krížovú chodbu, tvaroval a upravoval ju do moderného súčasného tvaru s použitím moderných materiálov. Nechcel potlačiť, alebo úplne vytesniť už vymyslené a stáročiami používané, ale dal overenému nový šat.
Niektoré princípy sa jednoducho nemenia
Tak ako auto má od svojho vynájdenia štyri kolesá a mení sa hlavne dizajn, materiál a zefektívňuje sa motor, tak aj architektúra sa vyvíja. Nemali by sme robiť hrubú čiaru a tváriť sa, že všetko dobré a podstatné začalo dvadsiatym storočím.
Nie je tomu tak. To je názor deformovaný práve ideológiami dvadsiateho, ale aj dvadsiateho prvého storočia. Ak sa vychádza z tradície, ak sakrálna architektúra v sebe nesie kontinuitu a robí sa to z citom, sakrálna architektúra je znovu … minimálne čitatelná. Nestane sa, že miesto kostola pripomínajú, ako píše výtvarník Fero Guldan, skôr kotolňu, šapitó, horskú chatu, či športovú halu.
Ak sa podarí, že v nej bude aj duchovno, spiritualita, tak sa podarilo to hlavné pre čo bola navrhovaná.
Tento projekt kláštora možno preto tak dobre dopadol, lebo meno Trapisti je pomenovanie pre Rád cisterciánov prísnej observancie. Cisterciáni boli v minulosti nositeľmi gotiky. Takže tí v Novom Dvore si s architektami zrejme dobre rozumeli. 🙂
Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o Trapistoch, o ich myslení, o oslobodení sa od „prečačkaných“ vecí, o návrate k minimalizmu a čistým tvarom, tak minimálne všetko spomenuté pekne opísané v knihe od Thomasa Mertona – Vody Siloe. Na knihu sme dostali odporúčanie od kamaráta Lukáša, ktorý sa medzičasom vrátil z dovolenky v kláštore.
Viac informácií o kláštore, architektoch a návrhu nájdete na stránkach Opátstva Nový Dvůr a architektov Johna Pawsona – Abbey of Our Lady of Novy Dvůr a Novy Dvůr Industry a Jana Soukupa – Klášter Nový Dvůr, alebo napríklad na stránkach archinfo.sk .
Sakrálna architektúra z nášho portfólia: Obnova farského kostola v Lozorne a Prístavba k farskému kostolu.
Reakcia (s ročným odstupom) na predošlé dve štúdie je opísaná v blogu Kostol v Lozorne s odstupom jedného roku.